Uplynulý týždeň, a vlastne aj obdobie predtým ma presviedča, že polícia, teda dopraváci, nie je už len na buzeráciu vodičov.
Nedávno, veziem syna do školy a na konci našej dedinky dopravná hliadka. Moje prvé myšlienky: "Dofrasa a nestíhame..." Stiahnem okienko, pripravujem doklady. Policajtka nakukne do auta: "Vy sa ponáhľate do školy že?" Ale jej oko si preverí že malý sedí v sedačke. "Doklady máte?" pýta sa. Podávam jej technický preukaz, vodičák som nestihol ani s puzdra vybrať. Bleskovo ich pozrie, ani mi ich z ruky nevezme a: "Choďte nech stihnete, šťastnú cestu" hovorí s úsmevom.
Zopár podobných príhod a minulý týždeň som v Dolnom Kubíne. Na parkovisku študujem mapu ako sa dostať ku zákazníkovi. Samozrejme pohnem sa a zabudnem rozsvietiť svetlá. Dopravná hliadka a radar. Nevadí, rýchlosti "už" dlhšiu dobu dodržiavam. Policajt na mňa ale máva, ale nie terčíkom, ten má v druhej ruke. Už som chcel zastať, keď mi došlo, že mi ukazuje aby som si rozsvietil svetlá. Rozsvietim a s úsmevom odzdravím. Len zamával. Že som kvôli tomu nestihol odbočiť mi bolo v tej chvíli jedno.
Možno mám len šťastie že som narazil na týchto ľudí. Snáď to je znamenie, že počet človekov medzi ľuďmi rastie. Aj v radoch dopravákov.